....čo je bezútešnejšie než mizantropický
stroskotanec na ostrove Smrti?
....čo vzácnejšie než krv milujúcej matky
preliata pre nevdačné deti?
....čo pravdepodobnejšie ako knaz ktorý sa mýli?
....čo zvučnejšie než z prehniteho srdca rými?
....čo viac Ti daá,než nahota vlastnej smrti?
....čo chutí sladšie než milostne lži?
....čo nenávratnejšie vzdialené než tvoje štastné časy?
....čo vyprazdnuje tvoju hlavu viac,než davové
názorové masy?
.... zadul vietor spomienok,čo rozfúkal tvoje utrpenie na kúsky.
Už nie viac rutina,život ti pretínajú otázky.
....čo za anomáliu vlastne si...?
Odpovede čo davaš majú nejasné obrysi.
....Sam si mizantropickym stroskotancom
....nvdačne dieťa rasy
Nepatriš nikam,nikde nemaš miesta
nevyhladavaš bezduche ľudske davy.
....čo je odľahcujucejšie než tvoje myšlienky
písané nenavisťou na papiery?
....čo zhubnejšie svedomiu než tvoje viny?
....čo vražednejšie tužbou viac,než tvoj bozk na pery?
....čo omamnejšie než zaspať na makkom nevedomosti paperi.
Komentáre
píš ďalej...
hm, odpovede nájdeš aj (no nielen) vo svojej bolesti...
Niekedy sa každému z nás bytostne žiada vykúpať sa dôkladne vo svojich chmúrnych pocitoch a myšlienkach, preskúmať aj najkrajnejšie medze svojho žitia, a vrátiť sa späť až vtedy, keď do hĺbky precítime bolesť a beznádej našich depresií, pochybností a strachov... až potom začneme mať pomaly, pomaličky pocit, že sa v nás zase uvoľňuje miesto aj pre radosť, nádej, nehu, lásku... lebo na človeka číha nielen bolesť a zármutok, ale aj radosť a milovanie...
...
Chiroptera, nie každá láska skončí v troskách...
..:)
hm, áno, sebapoznanie je často zdrcujúce...
...
máš recht, v konečnom dôsledku sa z takého stavu...
mimochodom, teraz je tvoj text omnoho lepšie "čitateľný" a ten obrázok je drastický, bŕŕŕ...